Vyhľadávanie:

Mesto Tvrdošín

Osobnosti

Mesto Tvrdošín má nielen bohatú históriu, ale bolo rodiskom či pôsobiskom mnohých dejateľov, ktorí sa významnou mierou zapísali do našich národných dejín, cirkevných i kultúrnych.

Na základe bádania z prameňov sme doteraz za­evidovali a spracovali v podobe samostatných biografických hesiel 28 dejateľov, ktorí sa v Tvrdošíne narodili, alebo tu pôsobili a umreli, medzi nimi osobnosti od 17. storočia až do súčasnosti.

Zaradili sme tu aj významné osobnosti z niekdaj­ších obcí, dnes mestských častí Krásna Hôrka a Medvedzie. Ide o dejateľov s uzavretým životom a die­lom, teda už nežijúce osobnosti. Aj napriek snahe v niektorých heslách sa nám nepodarilo spracovať komplexný životopis, ba niekde nám chýbajú aj základné dáta o narodení a úmrtí, ktoré bude treba v budúcnosti doplniť na základe detail­nejšieho pramenného a genealogického bádania.

Takýto výskum iste odhalí ďal­šie osobnosti, najmä cirkevných činiteľov, učiteľov, literátov i umelcov, o ktorých dodnes nič nevieme. Z významných cirkevných dejateľov, ktorí pôsobili v Tvrdo­šíne, je potrebné spomenúť Andreja Hlinku, Jána Vojtaššáka a Františka Tondru.

 

Bakoš, Ľudovít- kultúrno-osvetový pracovník, kňaz (22.3.1911 Krásna Hôrka - 7.1.1965 Krásna Hôrka). Po absolvovaní teologických štúdií bol v roku 1936 ordinovaný za kňaza v Spišskej Kapitule. Potom pôsobil dva roky ako kaplán v Rabči, od roku 1939 prvý farár v Breze po osamostatnení brezanskej farnosti, kde pôsobil do roku 1952, potom žil v rodisku. Ako duchovný správca farnosti v Breze pričinil sa o obnovu kostola, o vybudovanie fary a rozšírenie cintorína, pripravil duchovné misie (1942, 1945, 1952). Okrem toho sa sústavne venoval výchovnej a kultúrnej práci medzi obyvateľstvom, zvlášť sa zaslúžil o organizovanie divadelných predstavení.

Belan, Ctibor– akademický maliar (29.9.1920 Močiar – 24.6.1991 Bratislava).Po maturite študoval v Bratislave, vo Viedni a v Prahe. Spočiatku sa venoval sociálnej tematike, neskôr prostrediu súčasného života. Z jeho obrazov sú známe:Prechod partizánov cez Čierny Váh, Krompašská vzbura, Posledná zima, Ťažký priemysel. Svoje obrazy vystavoval v Indii, Moskve, Budapešti, Varšave a v Číne. Okrem maľby sa zaoberal aj leptaným sklom. Vyhotovil leptané okná pre hotel Devín v Bratislave, leptanú stenu pavilóna Čsl.vyslanectva vo Venjane.Stal sa životným partnerom, radcom a náročným kritikom Márie Medveckej. Bol jedným zo spoluzakladateľov Oravskej galérie v Dolnom Kubíne a jej expozícií.

Bernolák, Pavol– katolícky kňaz (1729 Slanica – 4.9.1796 Tvrdošín).Pochádzal zo zemianskeho rodu. V rokoch 1736-37 študoval na nižšom Gymnáziu v Ružomberku, kde je zapísaný ako „nobilis Slanicensis“,potom absolvoval teológiu ako chovanec Pázmánes vo Viedni.Po štúdiách pôsobil najprv ako kaplán a v rokoch 1755 – 1796 ako katolícky farár v Tvrdošíne, kde sa zaslúžil o postavenie veľkého murovaného kostola v rokoch 1766 – 1770, ktorý vymaľoval tvrdošínsky maliar Karol Mayer.

Branický, Michal– prekladateľ,učiteľ (25.9.1877-13.1.1937 Bratislava, pochovaný v Tvrdošíne). V rokoch 1889-93 študoval na Gymnáziu v Trstenej, 1893-97 na Učiteľskom ústave v Lučenci. 1897-99 učil na ľudovej škole v Krásnej Hôrke, 1899-1919 v Ústi nad Oravou. Ako prvý školský inšpektor v Trstenej pôsobil v rokoch 1919-29, 1929-33 v Bánovciach nad Bebravou. Od roku 1933 žil v Tvrdošíne. Aktívny osvetový pracovník, na Orave nacvičoval divadlá, šíril poľnohospodársku osvetu.

Bušša, Viktor- odborný spisovateľ, regionálny historik, právnik (18.11.1919 Tvrdošín - 13.11.1986 Bratislava) R.1935 - 1941študoval na gymnáziu v Dolnom Kubíne, r.1941 na Prírodovedeckej fakulte, r.1942 - 1946 na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Od roku 1946 pracoval ako referent na Povereníctve sociálnej starostlivosti, r.1955-1968 v Slov. plánovacej komisii, r.1969 - 1979 na Ministerstve práce a sociálnych vecí v Bratislave. Odborník v oblasti pracovného práva, plánovania práce a miezd, autor odborných príručiek a príspevkov o mzdovej politike, o problematike práce a miezd a i.  Literárne činný, písal básne, venoval sa regionálnemu výskumu, autor monografie o Tvrdošíne (1967).

Cieker, Jozef- diplomat (21.6.1907 Krásna Hôrka-20.1.1969 Madrid).Študoval na Právnickej fakulte v Bratislave a Dijone. Bol predsedom Ústredia slovenského katolíckeho študentstva. Po získaní doktorátu sa stal úradníkom Slovenskej ligy v Bratislave, po roku 1933 úradníkom na Ministerstve zahraničia v Prahe. Za Slovenského štátu bol vyslancom v Belehrade, Záhrebe a od apríla 1944 v Madride, kde žil do svojej smrti. Tu sa stal riaditeľom katolíckeho internátu pre vysokoškolákov zo strednej a východnej Európy. Jeho doktorskú dizertáciu Slovenská otázka vydala v roku 1935 Slovenská liga v Bratislave. V emigrácii vydal knihu vstup Slovákov do kresťanskej pospolitosti národov (Madrid 1951).Ako člen Slovenskej národnej rady písal články o slovenskej otázke v 20.storočí a o komunizme v strednej a východnej Európe.

Čaplovič, Elek(Alex, pseud.E. Zeman) - publicista, národovedec, úradník (16.1.1810 Jasenová - 11.6.1872 Tvrdošín). Študoval na gymnáziách v Prešove, Levoči, a v Kežmarku. Po štúdiách pôsobil  ako horár Oravského panstva, neskôr št. úradník na viacerých miestach, v 50. rokoch 19. stor. prísediaci urbárskeho súdu v Balážskych Ďarmotách, v 60. rokoch hl. slúžny v Dolnom Kubíne, na dôchodku hospodáril na majetku v Porube Geceli. Ako národovec bol členom Tatrína, spoluzakladateľom MS a slov. gymnázií v Martine a v Revúcej, zaslúžil sa o hospodársky rozvoj Oravy, najmä ovocinárstva a včelárstva. Predplácal a šíril slov. tlač, prispieval hospodárskymi článkami do slov. novín (Obzor, Slov. noviny).

Feldeková, Oľga- rod. Lukáčiová - spisovateľka, redaktorka (28.3.1943 Martin). . Od detstva žila v Tvrdošíne. Študovala v Trstenej a Bratislave. Napísala tieto knihy: Rozprávky pre dievčatko(1975), Sťahovanie na mieste(1976), Dievča a šťastie(1979), Veverica. Z češtiny preložila: Akadémia pána Machuľu, Prišiel k nám cirkus, Čo si deti rozprávajú, Zostavila zborníky: Doska na kolesách a na Večeru budú štvorlístky. Pôsobí v Bratislave a v Prahe.

Gebura, Jozef- regionálny historik, bankový úradník (okolo roku 1874 Tvrdošín -31.5.1953 Žilina). Študoval na Obchodnej akadémii v Prahe, pôsobil v peňažníctve, do roku 1937 bol riaditeľom odbočky Slovenskej banky v Trste­nej, potom pôsobil v Žiline. Bádateľ v oblasti regionálnych dejín Oravy, spolu­pracoval s A. Kavuljakom. Zhromažďoval odpisy starých listín a prameňov k oravským dejinám, ktoré zostali v rukopise, napríklad zbierka listín k dejinám oravských obcí (13.-15. stor.), písomnosti k dejinám v Tvrdošíne, Trstenej, ev. fár na Orave a iné (uložené sú v dokumentácii Oravského múzea na Oravskom hrade).

Gessay, Ignác- novinár, redaktor, krajanský pracovník v USA, politik (17. 6. 1874 Tvrdošín - 12. 8.1928 Bratislava). V 1880 - 85 navštevoval Ľudovú ško­lu v Tvrdošíne, 1886-90 študoval na Gymnáziu v Trstenej, 1890-91 na Učiteľ­skom ústave v Spišskej Kapitule, 1891-94 v Jágri. Po štúdiách pôsobil ako učiteľ na Orave (Liesek, Štefanov nad Oravou, Tvrdošín-Krásna Hôrka, Ústie nad Oravou) a v Zemplíne. Roku 1898 odišiel do USA a bol učiteľom v Olyphante, 1900-10 ako redaktor Amerikánsko-slov. novín v Pittsburghu, 1903-19 redak­tor Slovenského denníka, z toho 1910-19 jeho hlavný redaktor, 1908 redaktor Raráška, od 1913 hlavný redaktor New-Yorského denníka, 1911 Národných no­vín, orgánu Národného slovenského spolku, 1915 spoluzakladateľ a 1915-18 redaktor Denného hlasu, stredoškolského časopisu Mládež, 1918 zakladateľ Nového Slovenska, orgánu Slovenskej ligy v Amerike, 1918-19 jeho redaktor, 1919 člen čs. delegácie na mierovej konferencii v Paríži, 1920 organizoval re­patriáciu slovenských vysťahovalcov z USA, 1920-22 vydával informatívny ča­sopis o slovenských vysťahovalcoch Americký Slovák v Bratislave. Po 1914 spoluorganizátor prvého čs. zahraničného odboja; 1918 signatár Pittsburskej doho­dy a člen Čs. národnej rady v USA. Roku 1920 založil Slovenskú ligu na Sloven­sku.

Gessay, JánJ. (Gešaj) - krajanský pracovník v USA, redaktor (16. 3. 1877 Tvrdošín - ? USA). Pôsobil v krajanskom hnutí Slovákov v Amerike, roku 1910 vydával v Pittsburghu mesačník Mládež, roku 1912 redigoval v Scrantone me­sačník Nová vlasť.

Gessay, Vladimír (28. 10.1904 – 13. 12. 1987 )-syn významného amerického Slováka Ignáca Gessaya, signatára Pittsburskej dohody, pre aktivity otca v Slovenskej lige bol bývalým režimom vymazaný z dejín slovenského výtvarného umenia; Vyštudoval: súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého v Bratislave, Akadémiu výtvarných umení v Prahe, 1922 - 1924 u Jakuba Obrovského,1925 - 1930 u Maxa Švabinského;Académie Julien v Paríži (1930 -1931) u J. - P. Laurensa; Účasť na výstavách: • Praha 1931 (Výstava Slovenska), Bratislava 1936 (Krajinská výstava) New York 1938 (Slovenské umenie), Vystavoval spoločne na výstavách Umeleckej besedy slovenskej a Spolku slovenských umelcov. Vladimír sa narodil 28. októbra 1904. Vladimir zomrel 13. decembra 1987 83 rokov. Posledné známe bydlisko Vladimíra Gessay je Carmichael, Sacramento County, CA 95608.

 

Haluška, Štefan- katol. kňaz (27. 5. 1857 Tvrdošín - 10. 10. 1925 Dolný Kubín). Vyštudoval katolícku teológiu v Spišskej Kapitule, 1881 vysvätený za katol. kňaza. Pôsobil ako kaplán vo Veličnej, Zázrivej, Jablonke, Čimhovej, roky 1889-97 farár v Hladovke, 1897-1917 v Orávke (Poľsko), od roku 1917 farár a dekan v Dolnom Kubíne. Venoval sa štúdiu dejín Oravy, spolupracoval s Joze­fom Kohuthom. Napísal štúdiu o pomeroch na Orave pred reformáciou (Pútnik svätovojtešský, 1907) a o kostole v Orávke (Árvamegyei almanachu, 1912). Zostavil výťah z historických prác J. Kohutha, ktoré zhrnul J. Hradský do rukopi­su diela O počiatkoch, vývoji a duševnom stave Spišskej Kapituly (Additamenta ad imitia..., 1903). Iniciátor a aktívny účastník osláv A. Bernoláka v Slanici (1913) a A. Radlinského v Dolnom Kubíne (1917). Predseda Spolku Oravského múzea. Prispieval historickými a náboženskými článkami do kalendárov a časo­pisov (Svätá rodina, Posol Božského Srdca Ježišovho, Literárne listy, Duchovný pastier a i.).

Hamerník, Matej- národno-osvetový pracovník, katolícky kňaz (1769 Tvrdošín - 26.6.1821 Šúrovce). Po absolvovaní gymnázia študoval teológiu v generálnom seminári v Bratislave, r.1793 vysvätený za r.k. kňaza. Pôsobil ako kaplánv Starej Turej, r.1794 v Sobotišti, r.1795 v Cíferi, r. 1799 - 1811 administrátor a potom farár v Šúrovciach. Prívrženec bernolákovského hnutia, r.1792  - 1796 člen Slov. učeného tovarišstva.

Havránek, Otakar- priekopník turistiky (22. 4. 1900 Praha - 14. 10. 1983 Tvrdošín). Študoval na Učiteľskej akadémii v Kutnej Hore, od roku 1919 až do svojej smrti pôsobil ako učiteľ v Tvrdošíne, kde sa venoval kultúmo-osvetovej práci, ale najmä turistike. Roku 1931 bol spoluzakladateľom i predsedom Klubu čs. turistov v Tvrdošíne, zaslúžil sa o vybudovanie prvej turistickej chatky na pra­vej strane riečky Oravice (1933) i neskoršej chaty v Oraviciach, postavenej v ro­koch 1947-48. S priekopníkmi turistiky na Orave Maťašákom, Ťatliakom, A. Kocianom a i. už v 20. rokoch prvýkrát vyznačkovali Roháče, podporoval výstavbu Ťatliakovej chaty.

Konfal, Jozef-osvetový pracovník, učiteľ (8. 1. 1868 Bobrovec - 17. 4. 1946 Tvrdošín). Dcéra Mária Kratochvílová (1893-1979), logopedička, syn Jú­lius Konfal (1897-1982), lesný odborník. Študoval na Učiteľskom ústave v Spiš­skej Kapitule, ktorú absolvoval roku 1889, po štúdiách pôsobil ako učiteľ v Krás­nej Hôrke, neskôr v Podvlku, od roku 1897 až do penzionovania v Tvrdošíne. Agilný pedagogický pracovník, po 1919 predseda Zemského učiteľského spolku na Orave.

Konfal, Július- lesný odborník (3. 2. 1897 Krásna Hôrka - 4. 9. 1982 Bra­tislava). Otec Jozef Konfal (1860-1946), matka Mária, rod. Kunová (1869-1953), mal 5 súrodencov, z nich Mária Kratochvílová (1893-1979), logopedička. Študoval na Gymnáziu v Trstenej a v Budapešti; roky 1917-23 na Vysokej škole baníckej a lesníckej v Banskej Štiavnici a v Šoprone, 1924 vykonal štátnu skúšku v Budapešti, lesný inžinier. Po štúdiách pôsobil na Otave ako zamestnanec Orav­ského komposesorátu, bol správcom lesnej železnice Lokca-Oravská Lesná; od roku 1933 železnice Lokca-Oščadnica, 1945-48 vedúci stavebného oddelenia Riaditeľstva Oravského komposesorátu v Oravskom Podzámku, od roku 1948 pracovník, neskôr vedúci stavebného odboru Ústredného riaditeľstva štátnych lesov v Bratislave, 1956 technik pre lesné železnice Hlavnej správy lesov Pove­reníctva poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, od roku 1959 vedúci odde­lenia technického rozvoja a výstavby, od 1960 na dôchodku. Zameral sa na vý­stavbu a prevádzku lesných železníc, autor predpisov o ich prevádzke a údržbe.

Kovalik, Ján- cirkevný hodnostár (1755 Tvrdošín - 28. 5. 1821 Budín). Študoval teológiu na generálnom seminári v Bratislave, po vysvätení za katolíckeho kňaza bol roku 1791 zaradený do diecézy vojenskej správy, od roku 1799 bol poľným kaplánom Stýrayho pešieho pluku a ako vojenský kňaz pôsobil na roz­ličných miestach Uhorska, Chorvátska, Slavónie a Banátu, generálny vojenský vikár, roku 1804-10 bol farárom vojenského kostola v Budíne, od roku 1810 rektorom mariánskeho seminára v Trnave, roku 1812 vojenský biskup. Roku 1807 vymenovaný za bratislavského kanonika, 1810 ostrihomský kanonik, 1812 titulárny ostrihomský biskup, 1821 radca kráľovskej miestodržiteľskej rady v Bu­díne. Významný cirkevný činiteľ, ktorý sa hlásil k slovenskému národnému životu a k bernolákovskému hnutiu.

Kratochvílová, Mária- učiteľka, logopedička (27. 9.1893 Krásna Hôrka - 25. 5. 1979 Bratislava). Študovala na Učiteľskom ústave v Šoprone, potom pôsobila ako učiteľka na ľudových školách v Drietome, Slanici, Kline pri Námes­tove, Terchovej, Sedliackej Dubovej, Košiciach, roku 1938 prešla do Bratislavy, tam pôsobila najskôr ako učiteľka, potom riaditeľka školy na Gorazdovej ulici, 1952-77 logopedická pracovníčka na základných školách v stredisku pre rečové postihnuté deti predškolského veku na IV. poliklinike v Bratislave. Vynikla v logopedickej praxi, skúsenosti z nej využila v spolupráci na diele R. Kratochvíla Veľká logopédia (Reč dieťaťa). Úzko spolupracovala s lekárkou-foniatričkou V. Nádvorníkovou. Roku 1976 vyznamenaná titulom zaslúžilá učiteľka.

Kristofčák, Michal- osvetový pracovník, katolícky kňaz (1816 Oravská Po­lhora - 4. 3. 1886 Tvrdošín). Vyštudoval teológiu, roku 1840 vysvätený za katolíckeho kňaza. R. 1840-85 pôsobil ako farár a napokon dekan v Tvrdošíne. Zaslúžil sa o založenie a rozšírenie Spolku miernosti, ktorý existoval v Tvrdošíne aj po 1. svetovej vojne. Patril medzi popredných obyvateľov Tvrdošína a roku 1871 bol členom obecného zastupiteľstva. Zakladateľ Spolku sv. Vojtecha, člen jeho výboru (1873-76).

Kršák, Ján(pseud.: Ján Slavoľub Kršák, J. SI. Vavřinec, Rudzan) - spisova­teľ pre deti, prekladateľ, katolícky kňaz (15. 8. 1844 Tvrdošín - 7. 6. 1919 Lutila). Teológiu študoval v Banskej Bystrici, pre národné presvedčenie musel seminár načas opustiť, 1867 vysvätený za katol. kňaza. V 1867-76 bol študijným pre­fektom a prof. bohoslovia v seminári v Banskej Bystrici; 1877-91 pôsobil ako farár v Rudne nad Hronom, 1891 farár, od 1896 dekan v Lutile, od 1899 rekovský archidiakon a okr. škôldozorca. Literárne činný, k básnickej tvorbe ho pod­necoval A. Sládkovič. S J. L. Beľlom a O. Černianskym pripravil zborník veršov pre mládež Jarnie kvety (1863), ktorý vydal Samovzdelávací krúžok bohoslov­cov. Verše a hádanky uverejňoval v časopisoch Zornička (1912,1914) a Vydrove besiedky (1912). Autor vyše 50 článkov s výchovnou, mravoučnou a nábožen­skou tematikou v časopisoch Cyrill a Method (1864), Vojtech (1864-66), Kato­lícke noviny 1870-83), Pútnik svätovojtešský (1873), Kazateľ (1874), Kazateľňa (1882-89).

Kubáni, Ján Nepomuk- cirkevný činiteľ (18. a 19. storočie). Pôvodom z Tvrdošína, vyštudoval teológiu, roku 1777 promovaný za doktora filozofie. Roku 1790 bol katolíckym farárom v Zázrivej, 1796 v Lipnici, vicearchidiakon hornej Oravy, stoličný asesor. 1818-23 pôsobil ako profesor bohosloveckého seminára v Spišskej Kapitule.

Kubáni, Jozef- náboženský spisovateľ, prekladateľ, katolícky kňaz (10. 1. 1771 Tvrdošín - 2. 4. 1839 Cífer). V rokoch 1788-92 študoval teológiu na ge­nerálnom seminári v Bratislave, 1793 vysvätený za katolíckeho kňaza. V 1794-96 pô­sobil ako kaplán v Nagymarosi, od roku 1796 v Budmericiach a od roku 1799 až do svojej smrti farár v Cíferi. Aktívny dejateľ bernolákovskej generácie na bra­tislavskom generálnom seminári, zakladajúci člen Slovenského učeného tovariš­stva. Vydal modlitebnú knižku Modlitbi k pomoci a k rozmnožení pobožnosti nemocních... (1815), nenotovaný spevník Duchovné krest. katolícke pesnički k službám božím (1819).

Kukorelli, Ľudovít- vojak (8. 10. 1914 Krásna Hôrka - 24. 11. 1944 Habura). Po štúdiách v Košiciach nastúpil vojenskú prezenčnú službu. Pôvodne bol vojenským letcom z povolania. Zapojil sa do ilegálneho hnutia v slovenskej armáde. Organizoval spravodajskú sieť, zaisťoval prísun finančných a materiál­nych prostriedkov pre rodiny politických väzňov. Po odhalení sa pokúsil o útek do Sovietskeho zväzu. Bol zatknutý a väznený. Podarilo sa mu ujsť, avšak bol opäť zatknutý. Po opakovanom úteku sa dostal na východné Slovensko, kde or­ganizoval partizánsku skupinu Čapajev, ktorej bol náčelníkom. Padol 24. 11. 1944. Bol povýšený in memoriam do hodnosti majora.

Lajš, Jozef- učiteľ, rozhlasový pracovník, redaktor (28.1.1926 Tvrdošín - 4.2.2009 Bratislava - Petržalka). Študoval na gymnáziu v Dolnom Kubíne, kde r.1946 maturoval, popri zamestnaní študoval najprv na Pedagogickej fakulte a potom na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Po zložení diferenciálnych učiteľských skúšok pôsobil ako učiteľ v Lokci, Lednických Rovniach, a v Tvrdošíne, niekoľko rokov pracoval na odbore školstva Okr. národného výboru v Trstenej. Od r. 1956 pracoval ako redaktor v Čs. rozhlase v Košiciach, kde bol neskôr vedúcim redaktorom a zástupcom riaditeľa, od r. 1969 bol riaditeľom Strednej ekonomickej školy v Košiciach, r.1972 zastával funkciu odborného poradcu na Úrade vlády SSR v Bratislave, neskôr bol šéfredaktorom spravodajstva Čs. rozhlasu na Slovensku, od r.1980 zástupcom šéfredaktora tlačovej agentúry Orbis v Prahe. V publicistickej a redaktorskej práci, v úvahách a komentároch sa orientoval na vnútornú politiku, najmä na školskú problematiku, známy autor Živých slov v bratislavskom rozhlase, jeho komentáre našli ohlas v tlači takmer vo všetkých krajinách Európy i mimo nej.

Lippay, Karol- verejný činiteľ (nar. okolo 1791 - ?). V revolúcii 1848-49 ako tvrdošínsky richtár bol na strane hurbanovských slovenských dobrovoľní­kov, roku 1849 maďarskými gardami zatvorený, väznený v Ružomberku, Ban­skej Bystrici, na Zvolenskom zámku, v Šahách, Pešti a Segedíne, odkiaľ ho pre­pustili 26. 7. 1849.

Medvecká, Mária- akademická maliarka, národná umelkyňa (11. 10. 1914 Medvedzie - 23. 4. 1987 Bratislava). Detstvo prežila v Medvedzí. Po ma­turite na Gymnáziu v Košiciach študovala na Pedagogickej akadémii v Bratislave, ktorú ukončila v roku 1934. Vrátila sa na rodnú Oravu, kde 8 rokov učila v Zubrohlave, Tvrdošíne, Jablonke a v Námestove. Popri svojom zamestnaní sa ve­novala maľovaniu. Krása krajiny, ľudovej architektúry a najmä postavy a tváre ľudí vypĺňali jej skicáre a urýchľovali rozhodnutie o ďalšom životnom poslaní. Keď jej to finančné možnosti dovolili, zapísala sa na Oddelenie kreslenia a maľby SVŠT v Bratislave (1942), kde pôsobil ako profesor G. Mallý, M. Schurmann, A. Struhár a neskôr aj J. Mudroch. Po vojne pokračovala na Akadémii výtvar­ných umení vo Viedni u profesora Andersona. Štúdiá ukončila v roku 1948 v Bratislave a v tom istom roku tu usporiadala svoju prvú samostatnú výstavu. Od roku 1950 pracovala na Orave, ktorá prežívala rozsiahle premeny. Jej prvým maliarskym ateliérom sa stala stavba Oravskej priehrady, kde takmer po dvojroč­nom pôsobení usporiadala výstavu priamo na pracovisku. Viac diel namaľovala v Kovohutách v Istebnom. Do konkrétneho prostredia stavia ľudí a to bez patetického idealizovania s hlbokým pochopením ich vnútorného sveta. V tom spo­číva hĺbka realistického cítenia Márie Medveckej. K vlastnej maliarskej reči sa do­stala úporným hľadaním, zápasmi i objavmi, čo sa neobišlo bez trýznivých poci­tov, pochybností a neistoty, sprievodných znakov každej tvorby. Stala sa predsta­viteľkou realistickej orientácie slovenského výtvarného vývinu 20. storočia.  V tvorbe 60. a 70. rokov sa zamerala na cyklické spracúvanie motívov z Oravy, žánrové portrétne štúdie, figurálne kompozície, krajinomaľby a kvetinové zátišia. V jej tvorbe sa odráža aj SNP a mierová tematika. Zúčastnila sa kolektívnych vý­stav výtvarného umenia doma i v zahraničí. V roku 1979 bola sprístupnená ve­rejnosti trvalá expozícia Oravskej galérie - Galérie Márie Medveckej. Je to auto­biografická expozícia z celoživotného diela maliarky.

Novácky, Ján Martin- botanik, vysokoškolský profesor (11. 11. 1899 Tvrdošín - 19. 8. 1956 Sliač). Základnú školu navštevoval a gymnaziálne štúdiá absolvoval v Prievidzi, kde 1917 maturoval. Od roku 1919 študoval prírodné vedy na univerzite v Budapešti. Štúdiá skončil roku 1923 na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako profesor na gymnáziách: 1923-24 v Košiciach, 1925-26 v Břeclave, 1926-28 v Rimavskej Sobote, 1928-35 úradník na referáte MŠANO v Bratislave, potom riaditeľ gymnázií, 1936-38 v Prievidzi, 1939-41 v Žiline, 1942-45 v Bratislave. 1946-48 prof. a prvý rektor Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach, 1948-49-Jej prorektor. V roku 1948 sa stal profesorom Pedagogickej fakulty, 1954-56 vedúci Katedry botaniky, súčasne 1950-56 riaditeľ Botanickej záhrady UK v Bratislave.  Popri pedagogickej práci sa venoval fytogeografickému a floristickému výsku­mu a spracovaniu kveteny celého Slovenska, osobitne v oblasti hornej Nitry, Malej Fatry a prírodnej rezervácie Šúr pri Svätom Jure pri Bratislave. V posled­ných rokoch života sa zaoberal bryologickým výskumom na východnom a stred­nom Slovensku. Zakladateľ Botanickej záhrady UK v Bratislave.  Jeden zo zakladateľov ochranárskeho hnutia na Slovensku. Ochranu prírody a kultúrnych pamiatok považoval za neoddeliteľnú súčasť národnej kultúry. Autor stredoškolských učebníc botaniky a vysokoškolských učebných textov, prekladateľ a spoluautor stredoškolských učebníc prírodopisu, vydal Slovenskú botanickú terminológiu (1954), pripravoval Kľúč na určovanie rastlín.

Novácky, Koloman- včelársky odborník (24. 5. 1897 Tvrdošín - 22. 11. 1969 Bojnice). Anton Novácky, otec, daňový úradník (1866-1942), matka Adalberta, rod. Kiszelyová (1862-1947), brat Ján Martin (1899-1956), botanik. Ľudovú školu navštevoval v Bytči. Študoval na Gymnáziu v Trenčíne, neskôr v Prievidzi. V 1914 roku začal študovať právo na Alžbetínskej univerzite v Brati­slave, dokončil na Právnickej fakulte UK, 1922 JUDr. Od roku 1922 pôsobil ako notársky koncipista v Prievidzi, v Liptovskom Mikuláši, v Bratislave, od 1926 roku advokát v Prievidzi, do 1945 majiteľ advokátskej kancelárie; po roku 1948 robotník v tehelni, 1957-61 vedúci sekretariátu, neskôr pracovník Slovenského zväzu včelárov. Organizátor slovenského včelárstva, zaslúžil sa o výstavbu včelár­skej paseky v Kráľovej pri Senci. Po roku 1938 zorganizoval jej presťahovanie a vybudovanie novej paseky na Púšti pri Prievidzi. Zakladateľ družstva na výrobu včelárskych potrieb a predajne družstva v Prievidzi. Od roku 1929 sa usiloval o založenie výskumného ústavu včelárskeho na Slovensku, podporoval výskum­nú stanicu v Liptovskom Hrádku. Pričinil sa o založenie a rozvoj plemenného chovu včiel na Slovensku, viedol kurzy chovu včelích matiek, odchoval kmeň Elena. Propagoval progresívne smery vo včelárstve, organizoval odborné škole­nie na včelárskej výstave vo Viedni, 1927 na všeslovanskom zjazde v Prahe, ne­skôr na zjazdoch v Poznani a v Belehrade, 1938 predseda medzinárodnej kon­ferencie o tlmení chorôb včiel v Prahe. Od roku 1930 zodpovedný redaktor, 1936-59 hlavný redaktor časopisu Slovenský včelár, neskôr Včelár; 1930-59 zostavovateľ slovenských včelárskych kalendárov, 1960 Zápisníka včelára. Autor početných článkov, v ktorých propagoval uplatňovanie nových vedeckých po­znatkov vo včelárstve. Roku 1926 zakladateľ a tajomník Včelárskeho ľudového družstva v Prievidzi. Samostatne vydal: Slovenský včelár (Bratislava 1931), spo­luautor J. Zemaník; Normalizovaný slovenský úľ (Trnava 1939); Plemenný chov včiel (Trnava 1940); Včelárstvo (Bratislava 1953). Od roku 1926 bol funkcionár Krajinského ústredia včelárskych spolkov na Slovensku, od 1935 vedúci odboru pre plemenný chov, roky 1936-38 predseda celoštátneho Zväzu zemských ústredí včelárskych spolkov v ČSR. Od 1938 roku prvý podpredseda, 1939-57 predseda Ústredia slovenských včelárskych spolkov v Prievidzi.

Obtulovič, Ľudovít- právnik, redaktor (9. 3.1902 Tvrdošín - 22. 7.1968 Bratislava). Študoval na Gymnáziu v Trstenej a v Spišskej Novej Vsi. Právo ab­solvoval na Karlovej univerzite v Prahe, kde bol členom Voľného združenia a DAVu. Po štúdiách pôsobil ako advokátsky koncipient v Užhorode, potom advokát v Nových Zámkoch (do roku 1939) a v Bratislave. Právny zástupca Spol­ku sv. Vojtecha, v období totality prenasledovaný. Roku 1947 uväznený a odsú­dený na 8 rokov. V rokoch 1924-26 vydavateľ a zodpovedný redaktor časopisu DAV.

Pontuch, Anton- lekár, univerzitný profesor (16.2.1915 Budapešť-17.8. 1989 Bratislava). Domovom mu až do ukončenia štúdií bola dedinka Medvedzie, rodisko matky Johanny Medveckej-Marinkovej, kde od roku 1916 žil s rodičmi. Jeho otec mal malú stolársku dielničku v Tvrdošíne. Gymnaziálne štúdiá absol­voval v Trstenej a Ružomberku. Univerzitné štúdiá ukončil na Lekárskej fakulte v Bratislave. Po promócii pracoval na chirurgických oddeleniach a od roku 1944 na I. ženskej klinike v Bratislave. Tu prežil celý svoj plodný lekársky život až na obdobie rokov 1967-71, keď viedol Katedru a gynekologicko-pôrodnícku klini­ku v Martine. Svoje vedomosti a dlhoročné skúsenosti rád odovzdával poslu­cháčom medicíny, lekárom a svojim spolupracovníkom. Rád chodil na zdravotno-výchovné prednášky a článkami popularizoval vedecké poznatky. Za svoju svedomitú a obetavú prácu obdržal mnohé vysoké pocty, ocenenia a vyzname­nania. Bol výborným klinikom a vedeckým pracovníkom. Dôkazom intenzity jeho vedeckovýskumnej práce je veľký počet vydaných publikácií.

Račkay, Maximilián (Rácskay, Ratskay)- maliar (2. 6. 1806 Zázrivá - 15. 7. 1872 Tvrdošín). Pochádzal z výtvarnícko-remeselníckej rodiny. Od roku 1827 študoval na výtvarnej akadémii vo Viedni. V rokoch 1830-71 pôsobil na Orave, v Liptove. Roku 1868 bol podrichtárom a roku 1871 členom školskej stolice a výborníkom v Tvrdošíne. Z jeho tvorby sa zachovali viaceré sakrálne práce pre r. k. kostol v Hybiach (1843), v Zubrici (okolo 1857), v Liptovskej Revúcej (1860), v Kňažej (1867), v Liesku, Habovke; maľoval žánrové obrazy zo života oravské­ho ľudu so silným sociálnym akcentom (Rekvirácia, Slovenský poddaný, Oráč). Vytvoril aj sériu 14 farebných ilustrácií pre pripravovanú monografiu Daniela Szontágha o Oravskej župe. Jeho diela sú v zbierkach Galérie hlavného mesta SR Bratislavy, v Etnografickom ústave SNM v Martine a v Néprajzi múzeu v Bu­dapešti. Jeho tvorba má národopisno-dokumentačný význam.

Romančík, Viktor- právnik, publicista (25.11.1898 Tvrdošín -15.5.1938 Bratislava). Právo študoval v Ostrihome a na Karlovej univerzite v Prahe. Ako novinár pôsobil v Prahe, ako advokát v Piešťanoch. Roku 1920 bol členom plebiscitnej komisie na Orave.

Róna, Žigmund(pôv. Neumann) - meteorológ, klimatológ (13. 12. 1861 Tvrdošín - 22. 10. 1941 Budapešť). Študoval v Kremnici, 1877-83 matematiku a fyziku na Vysokej škole polytechnickej v Budapešti. Roku 1894 získal pedago­gickú aprobáciu. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Budapešti, od roku 1899 asistent, od 1910 zástupca riaditeľa, 1912-27 riaditeľ krajinského ústavu pre me­teorológiu a zemský magnetizmus v Budapešti. Zakladateľ modernej klimatoló­gie v Uhorsku. Autor prvej učebnice modernej klimatológie. Roku 1925 bol za­kladajúci člen a prvý podpredseda Uhorskej meteorologickej spoločnosti.

Sartorius, Eliáš(Krajčovic, Sartoris) - náboženský spisovateľ, učiteľ (1. po­lovica 17. storočia asi Tvrdošín - 5. 1. 1706 Jelšava). Jeho otec Juraj Sartorius (?-1669) bol v rokoch 1650-58 evanjelickým pastorom v Tvrdošíne. Navštevoval šľachtic­kú školu Jánokych v Hrachové, školy v Štítniku a v Kameňanoch. Študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako rektor školy v Liptovskom Jane, potom v Štítniku, od 1685 v Jelšave, 1687 v Mošovciach, 1691 v Necpaloch, 1694-1704 opä? v Štítniku, od 1704 evanjelický farár v Jelšave. Učiteľské stanice menil v dôsledku prenasledovania v období protireformácie. V Necpaloch a v Štítniku písal latinské evanjelické duchovné hry, v ktorých spracúval vieroučnú tematiku.

Scaevola, Juraj(Scavola) - pedagóg, notár (17. storočie). V rokoch 1640-56 pôsobil v Tvrdošíne a bol prvým známym riaditeľom evanjelickej mestskej školy, na ktorej po ňom učil Jonáš Petrosolinus (1666), Gregor Hámerník pôvodom z Trstenej (1674) a ďalší. Popri pedagogickom povolaní zastával funkciu mestské­ho notára (zapisovateľa) a jeho zápisy sa zachovali v mestskej knihe Tvrdošína. Posledný jeho zápis z 29. 1. 1642 zaznamenáva listiny, ktoré odovzdal pri skla­daní svojho úradu richtárovi mesta Jánovi Greňovi (chotárne listiny s Trstenou, Bobrovom, ako aj staré kráľovské listiny o výsadách mesta Tvrdošín).

Schűrger, Juraj (5.7.1924 v Rožňave - 27.7.2009 v Tvrdošíne). Študoval na Strojníckej priemyselnej škole v Košiciach a na gymnáziu v Rožňave. Bol nadšeným milovníkom - zberateľom umenia, galeristom a  umeleckým ramárom.  Spolu so svojou manželkou Cecíliou, ktorá mu bola  nesmiernou oporou a podporovala ho vo všetkých jeho aktivitách,  bol aj zakladateľom jednej z prvých  súkromných galérií na Slovensku.

Počas svojho aktívneho a plodného života sa venoval aj  mnohým iným oblastiam. Pracoval ako technik na ČSAD, neskôr zakladateľ vývojového strediska cestnej dopravy na ČSAD, kde bol vyhodnotený ako najlepší zlepšovateľ v kraji.  Bol projektantom, konštruktérom a staviteľom. Popri tom bol aj významnou osobnosťou športového diania, angažoval sa za rozvoj bežeckého lyžiarstva na Orave. V roku 1970 na Majstrovstvách sveta v lyžovaní vo Vysokých Tatrách vyvinul a vyrobil prvé hydraulicky ovládané závesné zariadenie na snehovú úpravu bežeckých lyžiarskych tratí. Zaslúžil sa o výstavbu bežeckých tratí a zjazdovky v Roháčoch. Celý jeho život bol spojený s výtvarným umením – začiatky sa spájajú so stretnutím  s maliarkou M. Medveckou, ktoré sa rozvinulo do hlbokého priateľstva a dlhoročnej spolupráce, neskôr aj s ďalšími výtvarníkmi Slovenska. S Ctiborom Belanom úzko spolupracoval na niekoľkých zaujímavých projektoch, s prof. D.Millym a J. Alexym vytvorili špeciálny šeps na maliarske plátna, ktorého farbostálosť potvrdili laboratóriá Národnej galérie v Prahe na 500 rokov. Jeho snom bolo vybudovanie modernej ART GALÉRIE Schürger v Tvrdošíne, čo sa mu v roku 2008 aj podarilo. Jeho plodný život bol naplnený láskou, prácou a uznaním. Za podporu umenia mu bola udelená Cena Masarykovej akadémie umenia, ktorej nositeľmi sú aj také osobnosti ako  Miloš Forman, Luciano Pavarotti, prof. Stanislav Libenský a ďalší.

 

 

Ševčík, Šimon- bernolákovec, katolícky kňaz (20. 10. 1759 Tvrdošín - sep­tember 1804 Veselé pri Piešťanoch). Študoval teológiu. Pôsobil ako kaplán v Novom Meste nad Váhom, od roku 1792 farár vo Veselom pri Piešťanoch. Podporovateľ bernolákovských národných a jazykových snáh, v rokoch 1793-95 člen Slovenského učeného tovarišstva.

Škarvan, Albert- lekár, spisovateľ (31. 1. 1869 Tvrdošín-26. 3.1926 Lip­tovský Hrádok). Základné školy skončil v rodnej obci, gymnaziálne štúdiá najprv v Levoči, potom v Spišskej Novej Vsi a Kežmarku v rokoch 1878-1886. Rok študoval medicínu na lekárskej fakulte peštianskej univerzity (1886-87). Od roku 1887 na pražskej univerzite, kde sa dostal do kruhu slovenskej študentskej spo­ločnosti organizovanej okolo spolku Detvan. Po dvaapolročnom štúdiu v Prahe odchádza dokončiť medicínu na univerzitu do Innsbrucku, kde študoval aj jeho priateľ Dušan Makovický. Tu ho aj v roku 1894 promovali za doktora medicíny, čím sa mu otvorila cesta nového života. V jeseni toho istého roku musel však dokončiť polročnú vojenskú službu v garnizónnej nemocnici v Košiciach, kde prekonal vnútorný zápas, ktorý viedol k odopretiu vojenskej služby 7. 2. 1895. Po odopretí služby ho uväznili a 4. 7.1895 odsúdili na 4 mesiace väzenia, degra­dáciu a stratu lekárskeho diplomu. V takejto situácii žil Škarvan najmä v rodnom kraji; preto mu prišlo veľmi vhod pozvanie priateľa Čertkova do Ruska v júni 1896. Zdržiaval sa v Jasnej Poľane, Moskve a Petrohrade v blízkosti Leva Nikolajeviča Tolstého. Tu plánoval opísať svoje vojenské zážitky a skúsenosti. Začiat­kom roku 1897 musel opustiť Rusko. Usadil sa s Čertkovovcami v Anglicku. Tu sa venoval literárnej a prekladateľskej činnosti. Roku 1898 napísal po rusky prvé znenie svojich vojenských zápiskov, ktoré vydal Čertkov v Anglicku v tom istom roku pod názvom Moj otkaz ot vojennoj služby. Jeho dielo bolo spracované v troch slovenských verziách. Roku 1898 sa presťahoval do Švajčiarska. Popri vlastnej literárnej činnosti sa intenzívne venoval prekladateľskej činnosti. Začiat­kom roku 1910 sa vrátil na Slovensko. Ako obetavý lekár si získal obdiv a úctu okolia. V kruhoch maďarskej šovinistickej spoločnosti sa stal terčom upodozrie­vania z panslavizmu. Po vypuknutí prvej svetovej vojny ho župní páni dali sledo­vať a na základe intríg ho obvinili z vlastizrady a 11. marca 1915 uväznili, neskôr len internovaný. Domov sa vrátil koncom roka 1918.

Šmálik, Štefan- regionálny historik, katolícky kňaz (17. 12. 1908 Šuňava -21. 12. 1991 Oravský Biely Potok). Základnú školu navštevoval v Šuňave. V ro­koch 1921-23 študoval na Reálnom gymnáziu v Levoči, 1923 -26 v Spišskej Novej Vsi, 1926-29 na lýceu v Dijone vo Francúzsku, 1929-34 teológiu na Vy­sokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený roku 1934. Ako kaplán pôsobil v Tvrdošíne do roku 1937, kde mu mesto udelilo roku 1938 čestné občianstvo. Po krátkom kaplánovaní v Liptovskom Mikuláši bol v rokoch 1938-46 farárom v Hybiach a v roku 1946 sa stal profesorom 1. štát­neho gymnázia v Bratislave. Zároveň študoval na Filozofickej fakulte UK. V roku 1951 bol zaistený a roku 1954 odsúdený za údajnú špionáž a velezradu na 13 rokov odňatia slobody. Roku 1962 bol amnestovaný a prepustený z väzenia. V rokoch 1962-65 pracoval ako skladník v podniku Mlyny a cestovinárne v Spiš­skej Novej Vsi. V roku 1965 sa stal kaplánom v Spišskom Podhradí. Správcom farnosti v Liptovskom Trnovci bol v rokoch 1966-71. Od roku 1971 do 1983 bol farárom v Tvrdošíne a v roku 1983 v Oravskom Bielom Potoku. Popri dušpastierskej a pedagogickej činnosti sa venoval regionálnemu výskumu Oravy a Spiša. V rokoch 1934-37 uverejňoval v Našej Orave sériu článkov pod ná­zvom Pokusný náčrt monografie Tvrdošína. V časopise Svornosť publikoval ne­deľné kázne, v rokoch 1938-46 vydával štvrý ročník Posol hybskej farnosti. Po prepustení z väzenia uverejňoval články o dejinách Spiša v novinách Spišské hla­sy. Výsledky svojho bádania zanechal v rukopisnej štúdii o histórii mesta, ktorú spracoval spolu s Jozefom Krupom, bývalým učiteľom. Bol členom Spolku spiš­ských historikov.

Šperlágh, Anton- učiteľ, publicista (1874 Tvrdošín - 26. 11. 1943 Brati­slava). Národne orientovaný učiteľ, vyhlásený za pansláva a prepustený z učiteľ­ských služieb uhorskými úradmi. Publikačné činný písal články o školstve v Poľ­sku (Slovenská politika, 5. 7. 1925), o Telocvičnej jednote Sokol v Tvrdošíne (Naša Orava, 16. 2. 1920) a i.

Vaňková, Vlasta- kultúrno-osvetová pracovníčka, úradníčka (6.1.1924 Tvrdošín - 13.5.2005 Dolný Kubín).Študovala na ekonomickej škole v Martine, od r.1945 pôsobila ako učiteľka na Orave, neskôr ekonómka podniku Jednota a Mestského národného výboru v Námestove. Angažovala sa v spolku Živena a v Slov. zväze žien. Venovala sa organizovaniu divadelných krúžkov a v práci s mládežou, zaslúžila sa o zachovanie oravského folklóru.

Tmák, Jozef- botanik (19. 2. 1852 Tvrdošín). Študoval na Gymnáziu v Ban­skej Bystrici, potom prírodopis a chémiu na univerzite v Kluži. V rokoch 1887-91 bol profesorom prírodopisu, matematiky, zemepisu a slovenčiny na Gymnáziu v Banskej Bystrici. Od roku 1891 bol gymnaziálnym profesorom v Sibiu. Venoval sa štúdiu flóry banskobystrického okolia a kveteny severnej časti Zvolenskej žu­py, o čom publikoval štúdie a články v odborných časopisoch.

Za obsah a správnosť zodpovedá : Mgr. Čelková